Prečo musia skúsení vodiči záchraniek skončiť svoje poslanie?

Liptovský Hrádok: Prácu vodiča záchranky vykonával 27 rokov, od konca septembra v práci skončil.

Vladimír Rády začal s prácou vodiča záchranky ešte 1. septembra vo roku 1991. Ako prvé vozidlo šoféroval Škodu 120, s ktorou vozil nielen biologický materiál, ale aj pacientov na vyšetrenia, či riaditeľa Polikliniky v Liptovskom Hrádku na Ministerstvo zdravotníctva do Bratislavy. Neskôr pacientov vozil na vozidle Škoda 1203, tie mu rukami prešli tri. V roku 2006 sa v Liptovskom Hrádku zriadila stanica Rýchlej lekárskej pomoci (neskôr len stanica Rýchlej zdravotnej pomoci), kde začal svoju 12-ročnú kariéru vodiča. Za toto obdobie zachránil tisíce životov, na konci septembra skončil. Dnes vám prinášame rozsiahly rozhovor o jeho kariére.

Prečo ste si vybrali prácu vodiča dopravnej zdravotnej služby?

Prioritou bolo pomáhanie ľuďom v núdzi. O miesto vodiča som sa dokonca uchádzal ešte pred povinnou vojenskou službou, nebol som však prijatý, lebo by mi dva roky museli držať miesto.

Ako si spomínate na vaše prvé začiatky?

Spomínam si na to, že pred prvou nočnou službou (vodič LSPP – Lekárska služba prvej pomoci) som mal strach, či v noci nájdem uvedené adresy, keďže v tej dobe neboli navigácie a niektoré obce nemali ani oficiálne názvy ulíc. Nie raz bola výzva nájsť správnu adresu, hlavne v tmavých uličkách obcí, bez osvetlenia. S kolegami sme si dokonca robili vlastné mapy, ktoré nám pomáhali pri orientácií. Znalosť regiónu bola vtedy naozaj veľmi dôležitá, vodič sa totiž musel spoliehať hlavne na svoje schopnosti.

Počas týchto rokov ste museli absolvovať niekoľko školení pre zdokonalenie vašich schopností. Aké to boli?

Prvé školenie robili sestričky z polikliniky v Liptovskom  Hrádku, hlavná sestra vykonala preskúšanie a dostal som potvrdenie. Samozrejmosťou boli školenia ohľadom vozidla a prístrojov, ktoré sa postupne do vozidiel dodávali – kyslíkový prístroj, defibrilátor a pod. Neskôr som si robil školu za sanitára na strednej zdravotnej škole v Liptovskom Mikuláši. Tieto vedomosti stačili v roku 2006 pre výkon funkcie „vodič záchrannej služby“. Nasledovali pravidelné firemné školenia v niekoľko mesačných cykloch, ktoré boli povinné a zbierali sme na nich kredity – neabsolvovanie bolo hrubé porušenie firemných smerníc.

Pamätáte si ešte na svoj prvý výjazd s vozidlom RLP?

Áno, bola to čelná zrážka pri Borovej Sihoti. Končil som svoju poslednú nočnú na LSPP a od rána som začínal na RLP. S kolegami sme si ešte skúšali krátku chrbticovú dosku, ktorú som vzápätí o niekoľko minút použil pri spomínanej dopravnej nehode. Zranených sme spoločne s kolegami previezli do nemocnice v Liptovskom Mikuláši.

Ktorý výjazd vo vás zanechal najväčšie pozitívne, alebo negatívne emócie?

Jeden z najsmutnejších výjazdov bolo hromadné nešťastie v Polomke, kde sa zrazil vlak s autobusom. Do nemocnice v Brezne sme odtiaľ odviezli dvoch zranených. Za tento zásah sme boli ocenení aj zlatým záchranárskym krížom za príkladnú pomoc. Naopak najradšej spomínam na všetky vydarené resuscitácie – je to najkrajší pocit, keď sa ti podarí priviesť naspäť k životu klinicky mŕtveho človeka. Ešte by som spomenul najkurióznejší výjazd – v Pribyline sme boli privolaní k pôrodu. Pri prevoze do pôrodnice začal pôrod už vo vozidle. Keď doktorka priviedla na svet zdravé dieťatko, tak sme pokračovali cestou do pôrodnice, v tom sa však na svet začalo tlačiť ďalšie dieťatko, o ktorom matka vôbec nevedela. Obe sme zdravé odrodili a spoločne s matkou previezli do nemocnice.

Je samozrejmé, že pri tejto práci ste sa stretávali aj so smutnými osudmi ľudí, ako ste sa dokázali s týmto vyrovnať?

Z hlavy sa to vymazať nedá, tam to ostane navždy. Avšak snažil som sa vždy myslieť na tie pozitívne udalosti. Ideálne však bolo, keď sa človek z toho mohol vyrozprávať a našiel oporu v rodine. Našťastie je tých pozitívnych spomienok viac – je mnoho ľudí, ktorým sme ako posádka RLP, či RZP pomohli a tí nám poďakovali. Nie raz sme na Vianoce s kolegami dostali darčeky ako vďaku za našu prácu.

Na túto otázku nemusíte odpovedať, ak vám to bude nepríjemné, je však nejaký zásah, ktorý vás ovplyvnil ako osobnosť?

Žiaľ áno, nájde sa aj taký. V prvých mesiacoch tohto roku sme boli privolaní k nehode lesného traktora vo Svaríne. Prvým problémom bola samotná cesta k pacientovi, kedy sme lesnou cestou išli niekoľko sto metrov, v hlbokom, mokrom snehu. Po príchode sme zistili, že traktorista sa nachádza aj s traktorom približne desať metrov pod cestou v potoku. Na miesto sme si preto chceli vyžiadať hasičov, či horskú službu, avšak pre vysoký počet ďalších zásahov by boli ich dojazdové časy dlhé a so záchranou života sme nemohli čakať. S kolegom sme preto zišli dole a v hlbokom snehu, v tesnej blízkosti horského potoka sme začali boj o život zraneného. Vytiahli sme ho spod traktora, naložili ho na backboard a začali so snahou o udržanie základných životných funkcií. Na miesto v tej dobe prišli hasiči, ktorí nám pomohli s transportom hore svahom, do nášho vozidla. Pre vážnosť situácie bola na miesto privolaná aj posádka s lekárom z Popradu. Pre záchranu muža sme urobili všetko, do nemocnice bol transportovaný pri živote, avšak neskôr podľahol ťažkým zraneniam.

Teraz prejdeme k číslam, viete odhadnúť počet najazdených kilometrov, výjazdov a zachránených životov?

Pfú, ťažká otázka. Počas rokov mojej služby sú to stotisíce kilometrov, desaťtisíce výjazdov a tisíce zachránených životov ľudí, ktorí boli v rôznych životných situáciách.

Myslíte si, že nadobudnuté skúsenosti sa môžu rovnať vedomostiam, ktoré by ste získali napríklad na vysokej škole v príslušnom obore?

Nemôžem to objektívne posúdiť, avšak myslím si, že praktické zručnosti získané za 27 rokov sú na nezaplatenie a v škole by som ich s určitosťou nezískal. Preto ma mrzí môj koniec, avšak zákony treba rešpektovať.

Prečo ste teda skončili po tak dlhej dobe?

Podľa novelizácie zákona už v posádke RZP nemôže slúžiť len jeden záchranár a vodič, ale obaja musia byť záchranármi, s vyštudovaným vzdelaním v obore „zdravotnícky záchranár“ v I. stupni vysokoškolského vzdelania. Jediná možnosť pokračovania by bola v posádke RLP, kde ešte vodič nemusí mať požadované vysokoškolské vzdelanie, aj tam je to však zrejme len dočasné.

Ďakujeme za odpovede a rozhovor a prajeme veľa úspechov v osobnom, i pracovnom živote.

Ďakujem aj ja, som rád, že som mohol túto prácu troška priblížiť, všetko pozitívne prajem aj ja vám.

Veríme, že vám tento rozhovor niečo priniesol, aj pre nás je ale na zamyslenie, či človek s 27 ročnou praxou v teréne musí skončiť výkon svojho povolania, ktoré profesionálne vykonával, len preto, že nespĺňa stanovené vedomosti, ktoré ukladá zákon. Človek sa predsa najlepšie učí v praxi a v tomto konkrétom prípade by vedomosti získané v škole neboli ničím novým.